Svätý Filip Neri
Svätý Filip Neri
- otec a učiteľ duší,
majster pedagogiky svätosti
Práve pred 500 rokmi, 21. júla 1515, sa v talianskej Florencii narodil sv. Filip Neri, zakladateľ Kongregácie kňazov oratoriánov; svätec označovaný za „Apoštola Ríma“, veľmi obľúbený obyvateľmi Večného mesta, kde žil 60 rokov a kde ako 80-ročný 26. mája 1595 zomrel. Pochovaný je v rímskom kostole Santa Maria in Vallicella, známejšom ako Chiesa Nuova. Priblížme si v krátkosti život a odkaz sv. Filipa Neriho:
Filipova matka zomrela, keď bol ešte chlapcom. Vychovávala ho zbožná, jemnocitná nevlastná matka. Filip mal dve sestry a brata, ktorý však zomrel v mladom veku. V roku 1534 odišiel do Ríma, kde žil veľmi chudobne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice, opatroval chorých. Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou. V roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého cieľom bolo poskytovať pútnikom v Ríme ubytovanie a stravu. Takisto pomáhali aj prepusteným z nemocnice a ľuďom bez prostriedkov. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil, mu povedal: „Tvojou Indiou nech je Rím!“
Filip teda zostal v Ríme, ktorý sa stal naozaj jeho misijným pôsobiskom. Usiloval sa viesť ľudí k čnosti. Vďaka svojej priamosti a veselosti sa mu mnoho hriešnikov podarilo priviesť k pokániu. Ako kňaz už nekázal tak často na uliciach, ale zhromažďoval mužov a chlapcov, s ktorými o všeličom debatoval a spolu chodil aj ošetrovať chorých. V roku 1558 preložil tieto schôdzky do zvláštnej modlitebne – do oratória (z lat. orare – modliť sa), ktoré sa nachádzalo nad chrámovou klenbou v kostole San Girolamo della Carità. Členovia sa začali nazývať oratoriáni. Nebola to rehoľa ani kláštor, nemali predpisy, prísť mohol, kto chcel. V tom čase prebiehal Tridentský koncil, ktorého závery sa zvlášť snažili oratoriáni uskutočňovať.
Filip, ktorý udržiaval kontakty s viacerými hlboko duchovnými osobnosťami, ako sv. Félix z Cantalice, sv. Ignác z Loyoly, sv. Kamil de Lellis či sv. František Saleský, je považovaný za vynikajúceho duchovného sprievodcu, za ozajstného majstra „pedagogiky svätosti“. Svojich zverencov viedol k hlbokému osobnému vzťahu ku Kristovi. V jednom liste svojmu duchovnému synovi napísal: „Každý by chcel stáť na hore Tábor a vidieť premeneného Krista: sprevádzať však Krista na Kalvárii by chcelo iba málo ľudí.“
Vzťah Filipa Neriho ku Kristovi môžeme jasne vyčítať z tejto pokornej prosby: „Ježišu, buď mi Spasiteľom. Nechcem nič iné ako tvoju presvätú vôľu, ó môj Ježišu, kedy ťa budem milovať synovskou láskou? Ježišu, chcel by som ťa milovať, môj Ježišu, nespoliehaj sa na mňa, môj Ježišu, povedal som ti to: ak mi ty nepomôžeš, nikdy neurobím nič dobré. Daj mi milosť, môj Ježišu, aby som ťa miloval nie zo strachu, ale z lásky. Pane, nečakaj odo mňa iné ako zlo a hriechy. Pane, nespoliehaj sa na mňa, pretože určite padnem, ak mi nepomôžeš. Pane, rana tvojho boku je veľká, ale ak mi nepomôžeš, ešte ju zväčším.“
Sv. Filip hovorieval: „Boh vždy hľadal v srdciach ľudí ducha pokory, a držanie sa pri zemi. Nič sa tak Bohu neznepáči, ako keď je človek nafúkaný v hodnotení seba samého. Synovia moji, bude pokorní, držte sa pri zemi, hlavne buďte veľmi pokorní. Upokorujte sa vždy, hľadajte nižšie miesto vo vlastných očiach i v očiach iných, aby ste sa mohli stať veľkými v Božích očiach.“
Na dosiahnutie pokory sú podľa sv. Filipa Neriho potrebné štyri veci: pohŕdať svetom, nepohŕdať nikým, pohŕdať sebou samým a pohŕdať tým, že mnou iní pohŕdajú.
Svätý Otec František v posolstve z 26. mája tohto roku, k otvoreniu Jubilejného roku sv. Filipa Neriho okrem iného napísal:
„Otec ‚Filippo‛ vo svojej formačnej metóde vedel vyťažiť z plodnosti kontrastov: zamilovaný do intímnej modlitby na osamelom mieste, učil v oratóriu modlitbe v bratskom spoločenstve; silne asketický vo svojom aj telesnom pokání, odporúčal úsilie o vnútorné umŕtvovanie vyznačujúce sa radosťou a pokojnosťou v hre; vášnivý hlásateľ Božieho slova bol kazateľom veľmi šetrným na slová, ktorý sa obmedzil na pár viet, keď ho premohlo pohnutie. Toto bolo tajomstvo, ktoré z neho robilo skutočného otca a učiteľa duší. Jeho duchovné otcovstvo vyžaruje z celého jeho konania, charakterizovaného dôverou v ľudí, vyhýbaním sa ponurému a chladnému tónu, duchom oslavy a radosti, presvedčením, že milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje a zdokonaľuje.
Od prvých rokov svojho pobytu v Ríme vykonával apoštolát osobného vzťahu a priateľstva, ako privilegovanej cesty k otvoreniu sa človeka stretnutiu s Ježišom a evanjeliom. Tak dosvedčuje jeho životopisec: «Prihovoril sa vo chvíli raz tomuto, raz tamtomu, a všetci sa zakrátko stali jeho priateľmi.» Miloval spontánnosť, utekal pred strojenosťou, vyberal tie najzábavnejšie prostriedky pre výchovu ku kresťanským čnostiam, súčasne navrhoval zdravú disciplínu, ktorá zahŕňa cvičenie vôle pre prijatie Krista do konkrétnosti vlastného života. Jeho hlbokým presvedčením bolo, že cesta svätosti sa zakladá na milosti stretnutia – stretnutia s Pánom – ktoré je prístupné každému človeku, bez ohľadu na jeho stav či situáciu, aby ho prijal s detským úžasom.“
Vráťme sa k myšlienkam sv. Filipa. Tento skúsený muž modlitby napísal: „V čase trápenia a duchovnej vyprahnutosti je skvelým liekom predstava byť žobrákom v prítomnosti Boha a svätých, a tak ísť raz k jednému, raz k druhému svätému pýtať si duchovnú almužnu s takým pohnutím a tak opravdivo, ako to robia chudobní. A niekedy to treba robiť aj fyzicky a ísť najprv do kostola jedného svätého, potom do kostola ďalšieho, a pýtať si takúto almužnu. Keď duchovná osoba, ktorá žiada nejakú milosť, pocíti veľký pokoj ducha, je to dobrý znak, že Pán jej ju už dal alebo jej ju chce dať.“
Deťom a mladým, ktorí sú v ustavičnom pohybe, často opakoval: „Blažení ste, vy mladí, ktorí máte toľko času robiť dobro! Buďte veselí, ale nehrešte! Nežným ale záväzným bolo aj jeho pozvanie: Ukľudnite sa, ak môžete!
Keď sv. Filip Neri zostarel, žil ako pustovník vo svojej izbe v kláštore pri Chiesa Nuova. Zomrel vo veku 80 rokov 26. mája 1595. Za svätého bol vyhlásený v roku 1622 spoločne so sv. Ignácom z Loyoly a sv. Františkom Xaverským. Uctieva sa ako apoštol a patrón mesta Ríma.