Naša prepodobná matka Xénia Rímska.

Prepodobná Xénia, pôvodným menom Eusebia, sa narodila okolo roka 410 ako jediná dcéra istého rímskeho senátora. Keď dosiahla dospelosť, rodičia ju zasnúbili so synom príslušníka rímskej šľachty a zároveň stanovili presný dátum budúceho sobáša. Eusebia oddávna túžila zachovať si panenstvo a zostať slobodnou, no svojím rodičom sa s tým nikdy nezverila, lebo vedela, že by boli zásadne proti a všemožne by sa usilovali jej v tom zabrániť – o to viac, že predstavovala jedinú dedičku ich nemalého majetku.

Preto, keď sa priblížil deň sobáša, sa spolu s dvoma najvernejšími otrokyňami preobliekla do mužských šiat, zobrala si určitú sumu peňazí, urobila na sebe znamenie svätého Kríža a potajomky opustila rodičovský dom. Cestou sa modlila: „Zostaň s nami, Boží Syn, a ukáž nám cestu, ktorou máme kráčať, veď z lásky k tebe opúšťame dom i všetko, čo sa v ňom nachádza a sme rozhodnuté žiť radšej v cudzine a trápeniach, lebo po tebe prahneme a teba túžime nájsť.“ Nato sa obrátila k otrokyniam a okrem iného povedala: „Odteraz buďte mojimi sestrami a paniami, ba radšej budem po celý čas svojho života slúžiť ja vám.“

Nastúpili na loď, doplávali do egyptskej Alexandrie (dnešná Káhira) a prišli na ostrov Koa. Tam si znova obliekli ženské šaty, prenajali si osamotený domček a venovali sa modlitbe a pôstu. Práve vtedy Eusebia prijala meno Xénia (po grécky Cudzinka), lebo povedala: „...Som cudzinka, keďže kvôli Bohu som opustila dom i rodičov...a nemám tu trvalé miesto, ale...hľadám budúci život.“

Spomínané tri ženy osobitne prosili Boha, aby im poslal nejakého klerika, ktorý by mohol prijať ich mníšske sľuby a starať sa o ich duchovné vedenie. Po istom čase Xénia zbadala starca odetého do mníšskeho rúcha. Ako sa ukázalo, bol to kňaz menom Pavol, ktorý bol zároveň igumenom (predstaveným) vzdialeného Monastiera svätého apoštola Andreja. Po určitom presviedčaní súhlasil, že sa stane ich duchovným otcom a zobral ich so sebou do Karie (juhozápadná časť Malej Ázie), kde si pri meste Mélis neďaleko jeho monastiera kúpili domček a viedli mníšsky život.

Keď sa biskupom mesta Mélis stal Cyril, ustanovil Xéniu za diakonku (nižšie svätenie v starovekej cirkvi), lebo si ju veľmi vážil. Hoci ako senátorova dcéra bola vychovaná v prepychu a pohodlí, predsa viedla mimoriadne prísny asketický život. Pokrm prijímala len každý druhý alebo tretí deň, ba neraz zostávala bez neho aj celý týždeň. Keď jedla, nielenže neprijímala mäso a veci živočíšneho pôvodu, ale dokonca ani ovocie, zeleninu či olej, výlučne trocha chleba, pokropeného vlastnými slzami. Keďže mala dar sĺz, ronila ich od dojatia nad Božou veľkodušnosťou takmer neprestajne. Pritom každú noc bdela a so zdvihnutými rukami sa modlila. Nikto ju nikdy nevidel rozhnevať sa, veľa pomáhala chudobným a prejavovala súcit s trpiacimi. Takto prežila celé desiatky rokov.

Keď sa priblížil deň jej odchodu do večnosti, zavolala si svoje dve kolegyne do chrámu a vrúcne ich prosila o modlitby. Potom vravela: „Nebuďme počas tohto krátkeho času leniví, ale bdejme. Zažnime si lampy, naplňme olejom svoje nádoby a pripravme sa na privítanie Ženícha, lebo nevieme, v ktorú hodinu nás Pán povolá. Veď žatva prichádza a robotníci sú pripravení, čakajú iba na Vládcov príkaz.“ Nato prikázala sestrám, aby odišli z chrámu, ľahla si tvárou na zem a modlila sa. Po chvíli začala z chrámu vychádzať nádherná vôňa svätého myra. Sestry vošli dovnútra a Xéniu našli mŕtvu. Bolo to v sobotu 24. januára, ale nevedno, ktorého roka, pravdepodobne okolo roka 470.                                                                                

  Hoci bolo pravé poludnie, ihneď po Xéniinej smrti sa zjavil nad monastierom veľmi jasný veniec s krížom vo vnútri. Tento zvláštny veniec videli všetci obyvatelia mesta a prišli sa pozrieť, čo sa stalo. Žiaril nepretržite až do nasledujúceho dňa a sprevádzal jej telo všade, kam sa pohlo. Zmizol až vtedy, keď ho uložili do zeme. Veľkosť tejto ženy ukázal Boh aj tým, že každý, kto sa vtedy dotkol jej mŕtveho tela, získal uzdravenie zo svojich chorôb. Prepodobná Xénia má zaiste aj dnes schopnosť vyprosiť nám Božiu pomoc, ako o tom svedčia bohoslužobné texty jej sviatku.